reklama

Stopár

Každý kraj má svojich hrdinov a legendy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

„Vravia mu stopár.“ „Prečo mu tak vravia starý otec?“„Vieš, na svete nie sú len dobrí ľudia. Napríklad tí, čo uniesli tvoju mamu, tí patria k tím najhorším. Nosia čierny pancier, prilbice na hlavách im zdobia čierne hviezdy s kvapôčkami krvi na ramenách. Sú to vojaci nášho kráľa, no a je to práve on, ktorý ich stopuje, ak niekoho unesú. Teraz bež do izby, ide sem...“K starcovi pristúpil muž, tvár mal skrytú pod kapucňou. Spod nej vyčnieval len dlhý orlí nos a časť úst. Na spodnej pere bola ešte len slabo zrastená ryha po seknutí mečom. Ruky v kožených rukaviciach sa opierali o dosku stola.„Takže, starký, kedy ju odviedli?“„Včera v noci.“„Máte niečo jej, ako som vás žiadal?“„Samozrejme.“ Povedal starec, odhrnul si dlhú sivú bradu a z vnútorného vrecka vytiahol malý mešec. Z neho vytiahol kus látky polepený krvou. „Toto po nej ostalo v posteli.“„Výborne, ešte je to čerstvé. Teraz, keď odídem, zavrite celý dom, zabarikádujte ho a ani len špičku nosa nevystrčíte von až kým nezačujete tri klopkania na dvere. Zbohom“Dvere treskli a ozval sa dupot topánok o kamennú cestu pred domom, keď sa muž vonku rozbehol k lesu. Mal z toho muža zlý pocit, ale urobil čo mu kázal. Prešla hodina. Ticho noci za dverami sa násobilo, strach zatemnil myseľ starca sediaceho pred kozubom. Bafkal z dlhej drevenej fajky a z úst vypúšťal drobné obláčiky dymu. Chlapec spal v izbe na poschodí. Všade ticho, možno až priveľké. Vonku zaerdžal kôň. Ozval sa zvuk sprevádzaný zosadanie z koní. Počul kroky kovových čižiem ako udierajú o zem. Prvé zaklopanie. Druhé. Tretie. Vstal a podišiel ku dverám. Otvoril ich len na malú škáru, ale to stačilo. Okovaná rukavica sa prepchala dnu a otvorila dvere. Do izby vošiel rytier v čiernom brnení a na hrudi sa mu leskla strieborná hviezda s kvapôčkami krvi. Za ním vošli ešte ďalší dvaja a s nimi aj...„Stopár!“Bol to on, na ústach sa mu rozťahoval široký úsmev. Kapucňu mal dolu. Tvár to bola slizká, pery rozťaté napoly sa vyškierali sťa jazva ktorá ich predelila. Dlhé havranie vlasy sa začali skracovala, nos predlžovať, jazva zrastala a tvár predlžovala. Postava sa zaguľatila, oči sa zväčšili a zvodnateli. Po pár sekundách pred nimi stál úplne iný muž ako pred hodinou. Do izby voviedli starcovu dcéru. Chlapcovi držali tvár a ruky. Zadržali výkrik a zabrzdili pokus o objatie. „Naozaj si si myslel, že Stopár sa bude obťažovať s niekým ako si ty?“ prehovoril chrapľavým hlasom vodca jednotky. Tučko vedľa neho sa uchechtával štipľavým smiechom. „On? Bol by proti nám bezmocný. Si zradca a stihne ťa trest. Vyveďte ich von!“Ocitli sa pred hranicou lesa. Za ich chrbtami vojaci zapaľovali skromnú chatrč, ktorá bola ich domovom. Starcovi takmer vhŕkli slzy do očí. Silný tlak na chrbte ho prinútil sa pohnúť pred. Nešli dlho, dorazili na vypálenú čistinku. Vôkol nej rástlo len niekoľko stromov. Uprostred nej horela vysoká vatra. Popri nej boli navŕšené dve hromady dreva – hranice. „Zhoríš ako najprašivejší pes a tvoj popol zožerú ryby v potoku. Takto skončíš zradca. Vari si si nemyslel, že by sa Stopár alebo ktokoľvek iný obťažoval chrániť bezcenný život starého chudáka ako si ty.“Mal pravdu, ako si to mohol myslieť. Za jeho zradu teraz zaplatí aj jeho dcéra a aj vnúča. Mohlo sa stať vojakom, pridať sa k odboju, ale teraz zhorí na tejto hranici. A môže za to on.„Malého odveďte do lesa a zastreľte. Títo dvaja,“ pozrel ich smerom, „Na hranicu s nimi!“Ženu spoly niesli, lebo neudržala vlastné telo, tak bola vysilená. Starec šiel so zdvihnutou hlavou. Pozoroval hviezdy, tak krásne svietili. Kútikom oka zazrel vojaka ako s chlapcom zašiel za oponu stromov vyťahujúc z tulca šíp. Chúďa moje malé. „Prineste fakľu!“ Pribehol vojak, v ruke zvieral fakľu spaľovanú ohňom. Priložil ju k drevu pod nohami pripútaných väzňov. Bolo suché, horelo rýchlo, horúčava stúpala stále bližšie. Jeho dcéra, sklonená v mdlobách sa dusila dymom. Chcel jej pomôcť, ale nemal ako. „Ha! Stopár! Ten by nikdy...“ Čo by stopár, to už sa nedozvedeli. Z hrude kapitána trčal ozubený hrot šípu. Než sa stihli ostatný vojaci spamätať, klesli k zemi tiež. Keď opona tiel zmizla, na hranici lesa videl starec drobnú postavu. Najskôr myslel, že ho klame zrak, ale potom zbadal, že k nemu kráča jeho vnúča a v rukách drží luk. Chlapec podišiel bližšie a nožíkom prerezal putá. Starec odniesol dcéru do bezpečia a neveriacky zízal na dieťa. „Čo to má znamenať Hanak?“Odpoveď nebola nutná. Tvár chlapca sa začala meniť. O chvíľu stál pred starcom...„Stopár! A-a-ako? Čo to má znamenať?“ „Chlapca som skryl u tvojej sestry v meste. Je v poriadku a má sa dobre. Teraz bež k nej, tvoja dcéra potrebuje opateru. Zbohom priateľu.“„Ale nemôžeš len tak odísť, chcem sa ti odvďačiť, alebo...“„Najlepšou odmenou mi bolo stať sa na chvíľu Hanakom. Lepšieho starkého ako si ty by si žiadne dieťa nemohlo želať. A ešte jednu vec. Každý jeden život stojí za záchranu.“S týmito slovami sa stratil v hradbe stromov akoby sa vyparil. Jediné čo po ňom ostalo bol cinkajúci mešec, ktorý starký našiel pri svojich nohách. So slzami v očiach pozrel na nebesia a tichou vďakou sa rozplakal.

Jakub Janičkovič

Jakub Janičkovič

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Obyčajný chalan, ktorého baví písať poviedky, počúvať dobrú hudbu a ktorý by bol rád, keby ste jeho práce komentovali :) Zoznam autorových rubrík:  Krátke poviedky

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu