reklama

Jazda taxíkom

Krátky príbeh cudzinca na ceste domov :)

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Jazda taxíkom Je večer. Svetlá mesta pomaly rozhorievajú tichý ohník vo svojich hlávkach. Na oknách obchodov pomaly padajú žalúzie, starší predavač zaťahuje mrežu na vchodových dverách a v malej skrinke s jazykom medzi zubami, ťuká do číselnej klávesnice ochranný kód. Na trhovisku nesie vysoký postarší muž debničku s pomarančmi, krok má ťažký, poznačený prichádzajúcou starobou, no na rukách ešte stále vidieť silu, čo za dlhé roky práce nazbierali jeho svaly. Pokladá debničku na škatuľu stojacu na kraji chodníka, tá neudrží balans pod váhou pomarančov a pomaly sa zošuchne na pravý bok. Pomaranče skĺzavajú z debničky a slimačím tempom utekajú od rúk zberateľa. Kotúľajú sa dolu ulicou, sprevádzajú nemým krokom taxík, v ktorom veziem sa mestom, pomaly za zvuku známej hudby, sprevádzaný tichým mumlaním vodiča. Je to milý starší pán, jeho taxík už najazdil veľa bezpečných kilometrov, ako sa mi obťažoval prezradiť. Nie že by ma to zaujímalo, no asi som bol jeho prví zákazník po dlhom čase. Videl som mu na očiach to šťastie, že prinesie domov o niekoľko bankoviek viac, videl som to tiché dúfanie, že moja cesta bude ďaleká a že možno dostane vysoké prepitné. Videl som aj to nadšenie, keď z mojich úst vyšla odpoveď na otázku: „Kam to bude, pane?“Ticho som mu odpovedal: „Len tak, po mesta a potom na vidiek, za mesto, kde vidno hviezdy. Choďte pomaly, chcem jazdiť dlho.“V mužových očiach bolo vidno prekvapenie, ale radosť stíhala ho všetko zakrývať. Radosť, že naozaj prinesie domov peniaze, že nebude musieť jazdiť ďaleko za mesto a že má vo svojom tichom taxíku spoločnosť. Chvíľu ma sprevádzali jeho drobné komentáre k niektorým budovám, zrejme ma považoval za cudzinca, za turistu a chcel sa pochváliť svojimi znalosťami. Z časti mal pravdu, lenže toto mesto som poznal. Bol som tu už veľa krát, už veľa taxikárov ma takto viezlo, len nikdy ma neopustilo to tajomné čaro, keď viezol som sa v noci taxíkom. Vždy sa cítim ako malé dieťatko, čo prví krát oslavuje Vianoce a dostane svoju prvú veľkú hračku, ako robí sa to u nás, v mojom domove. V kraji tak vzdialenom, že ťažko dovidieť, ale predsa sa to dá, hlavne v noci, keď vyjdem na vidiek, keď taxikár ukončí svoju cestu a s peniazmi v kapse vždy s radosťou došľapuje na plyn, aby sa pochválil žene a deťom, že zarobil pekné peniažky. Viezlo ma už veľa šoférov, veľa taxíkov už som vystriedal, no nikdy žiaden z nich, nikdy žiaden zo šoférov, čo zatáčali za tou istou zákrutou ako každý raz, žiaden z nich nevidel v spätnom zrkadle moju temnú siluetu. Nemohol. Viezol ma teda mestom, tichými nočnými ulicami. Stále tou istou cestou, stále tie sté domy, ale nikdy ma to neomrzí. Neviem prečo, ale táto cesta je z celého mesta najkrajšia. Možno preto, lebo je to cesta posledná, cesta domov. Míňal som zasa tie isté bary, plné tancujúcich ľudí na drevenom parkete. V strede sa malý blázon točil na chrbte, len aby zapôsobil na dievča pri bare, aké prirodzené správanie. Každý z nás chce byť ten najlepší pre dievča, ktoré je najlepšie pre neho. Ja to tiež poznám, doma tiež sedí dievča mojich snov. Práve teraz sedí vo svojej izbietke a číta list papiera pri zvuku dobrej hudby. Sedí a jej krásne vlásky zase voňajú tou sladkou vôňou, ktorú mám tak rád. Na líčkach vytvára sa jej drobná vrásočka, lebo pery sa jej rozťahujú do toho prekrásneho milého úsmevu. Očká jej žiaria ako tie krásne hviezdy, čo teraz mne svietia nad hlavou. S ňou by som zomrel v jediný deň – v jediný deň, ktorý môžem byť aj každým. S ňou by som zomrel, no teraz zomieram tiež, lebo domov je ďaleko a túžba po nej už je väčšia ako smútok. Dnes vraciam sa späť k nej, zasa domov. Išli sme dlhou ulicou a pod blikajúcimi svetlami pouličných lámp stáli zasa dievčatá. Stále tie isté ako každý raz, len teraz už im nebolo len pätnásť, dnes im mohlo byť možno aj osemnásť. Ale videl som aj nové tváre, tie čo dlho tu nestávajú, tie čo ešte len teraz spoznávajú krutosť životnú. Nie je im poriadne ani len trinásť a už ich rodičia ženú sem, aby zarábali peniaze na ich vlastný alkohol. Život je krutý, hlavne tu – u nás doma nie. Môj domov niečo také nepozná, no bude ešte dlho trvať, kým i tu si uvedomia cenu jeden druhého. Tu majú od toho ešte priďaleko. Už zasa som prešiel celé mesto, s týmto milým mužom, ktorý moje tiché pozorovanie a lúčenie prerúšal len v niektorých chvíľach, kedy naozaj moje uši potrebovali niečo počuť. Bol to veľmi milý pán a určite si zaslúži odmenu na konci svojej cesty. Spod jeho hustého čierneho obočia poznamenané jazvami šedín vykukovali malú chrobáčiky očí. Nemo sa na mňa smiali a ticho pozorovali. Nečudujem sa mu, že si ma takto obhliada, ja by som na jeho mieste robil to isté. Keby mi do taxíka nastúpil muž s okuliarmi v čiernom ráme a nakrátko ostrihanými čiernymi vlasmi odetý v dlhom kožušinovom kabáte a chcel sa len tak previesť po meste a potom vysadiť niekde na vidieku, nespúšťal by som z neho oči. Áno, teraz viete, ako vyzerám a prečo? Prečo chodím v čiernom kabáte za horúcich letných nocí? Vysvetlenie je jednoduché, v mojom domove je oveľa teplejšie ako tu. Je tam oveľa viac stupňov a zimy sú tam ako tu letá. Preto ten kabát a sveter pod ním. Choroba môjmu krehkému telu neprospieva. Každú znášam veľmi zle a hrozí mi vždy zhoršenie. Pomaly sme vyšli z ulíc mesta a jeho svetlá ostali za nami. To bolo dobre – chcem vidieť hviezdy. Potrebujem to. Tichý šum preniká ku mne cez otvorené okno pri mojej hlave. Ten krásny čerstvý vzduch mi robí veľmi dobre – pripomína mi domov. Tam tiež takto krásne vonia stromy a kvety na nich, hlavne v lete, keď sú všetky rozkvitnuté. Vonku za lesom počujem rieku, ako ticho zurčí pomalým tokom, omieľa kamienky a ryby v nej hrajú sa veselé hry medzi rastlinami. Taxikár spomalil auto – nie na moju žiadosť, ale sám si zrejme chcel počúvnuť tú šumivú melódiu tečúceho potoka. Videl som, ako sa jeho hlava v starej baseballovej čiapke s logom Red Sox otočila napravo a spod nej vytŕčajúce dlhšie čierne vlasy so začínajúcou šedivou sa leskli v šerom svite mesiaca. Pred nami sa vinula dlhá rovná cesta osvetlená len diaľkovými svetlami taxíka, po jej bokoch rástli vysoké stromy a ich vôňa stále vnikala do mňa ako drobné ihličky, no nebol to zlý pocit, ba práve naopak – prekrásny. Tie drobné ihličky v nočnom vzduchu milujem. Tak ako milujem ihličky čo prechádzajú mojím telom, keď zazriem v diaľke lásku svojho srdca. Je to pocit akoby vás zvonka zmrazili, ale vnútri horíte plameňom tak silným, že ľad taje. Pocit tak krásny, že ho chcem cítiť stále, no teraz keď som tak ďaleko a moje oči nedovidia tak ďaleko, vynahrádzam si ho čerstvým večerným vzduchom, i keď on nevyvoláva vo mne tak krásny pocit ani zďaleka. Prišli sme na malé prašné parkovisko za mestom. Šofér sa obrátil na sedadle a očká na mňa teraz vykukovali už priamo, nie cez spätné zrkadlo. V očiach mu hrali veselé iskierky a ústa sa na mňa milo usmievali. Dobre vedel, že teraz má prísť jeho sladká odmena a už sa jej nevedel dočkať. „Bude to 200 dolárov,“ povedal prívetivým tónom a obrátil sa späť k volantu, aby vytiahol peňaženku a dal mi priestor na vystúpenie a pobratie mojich vecí, i keď som žiadne nemal, robil to už len čisto zo zvyku. Otvoril som zadné dvere taxíku a vystúpil. Jemne som ich zabuchol, aby si o mne taxikár nemyslel, že som hulvát alebo mu chcem zničiť auto. Obchádzal som taxík zozadu kabát mi pritom vial za chrbtom hnaný slabým vetríkom a prúdom vzduchu, ktorý som rozrážal. Podišiel som k jeho dverám, kde už mal stiahnuté okienko. Sedel tam a z taxametra vyťahoval môj účet. Keď si uvedomil, že stojím vedľa neho, obrátil sa ku mne a podával mi ten kúsok papierika. Vzal som mu ho z rúk, siahol rukou do vrecka a vytiahol zväzok dolárových bankoviek. Vybalil som t neho všetky a podal mu ich. Šofér s iskriacimi očami počítal bankovky. Bolo tam presne 200 dolárov. Jeho výraz trocha posmutnel, čakal prepitné, len chudák nevedel, že ho dávno dostal. „Ďakujem pane, majte sa,“ slušne pozdravil a zaradil spiatočku. Vycúval z parkoviska, otočil auto smerom k mestu a naposledy na mňa pozrel priamo. Vyrazil rovno po ceste do mesta. Išiel až na koniec cesty, kde sa chystal zatáčať vpravo, smerom k mestu, no ešte predtým sa chcel pozrieť na toho zvláštneho cestujúceho, ktorého doteraz vozil mestom. Pozrel do spätného zrkadla no nič nevidel – to ho zarazilo. Išiel dosť rýchlo na to, aby tam muža ešte videl, cesta nebola tak dlhá, muž nemohol odísť za takú chvíľu tak ďaleko. Zastal s autom a otočil sa na sedadle. Chcel pozrieť cez zadné okno, ale jeho pozornosť upútala obálka na mieste, kde doteraz sedel muž v kabáte. Otvoril ju a uvidel v nej bankovky, mohlo to byť tak desať tisíc, možno viac. Chcel sa rozbehnúť za mužom a vrátiť mu peniaze, ale niečo vnútri ho prinútilo pozrieť na prebal. Bolo tam napísané:- Ďakujem za príjemnú jazdu, previezol som sa pekne. Už sa neuvidíme. No zabudol som Vám dať prepitné. Toto sú moje peniaze, ale ja ich už nebudem potrebovať. Užite si ich a narábajte s nimi opatrne. S úctou, cudzinec v kabáte. -Šofér vystúpil von a uprene hľadel tam, kde vysadil cestujúceho, nebolo tam nič, ani temná silueta, jednoducho zmizol. Nasadol teda späť do auta a plný radosti uháňal späť do mesta, aby sa žene a deťom pochválil, že už majú z čoho zaplatiť hypotéku, že im môže všetkým kúpiť pekné darčeky a že už im bude dobre. Nevedel, že tú obálku tam nedal neznámy, že keď vystupoval, nenechal tam nič. Nevedel, že keby sa namiesto spätného zrkadla pozrel na oblohu, videl by dlhý červený pás svetla niekde v súhvezdí Orión, ako rýchlo letí oblohou.

Jakub Janičkovič

Jakub Janičkovič

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Obyčajný chalan, ktorého baví písať poviedky, počúvať dobrú hudbu a ktorý by bol rád, keby ste jeho práce komentovali :) Zoznam autorových rubrík:  Krátke poviedky

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu